Základná smernica retrospektívy

Skúste prečítať túto vetu nahlas všetkými členmi tímu na začiatku vašej retrospektívy…

Bez ohľadu na to, čo zistíme,

chápeme a pevne veríme,
že každý robí tú najlepšiu prácu akú môže,

vzhľadom na to, čo pozná,
podľa svojich schopností a zručností,

podľa  situácie, ľudí a zdrojov,
ktoré sú k dispozícii.

Agile Open Space Meetup v Bratislave

Na poslednom meetupe minulý rok v Bratislave sa nám podarilo (v podstate) spraviť malú konferenciu aj vďaka piatim prezentujúcim a množstvu Vás, ktorí sa prišli pozrieť.

Keďže nám ostalo iba málo času na rozhovory, radi by sme Vás pozvali na prvý Agile Open Space. Cieľom bude viac poskytnúť priestor diskusii o témach, ktoré Vás zaujímajú. Témy sa dohodnú priamo na mieste.

Kedy: 3. apríla 2012, 18:00

Kde: Kafe Nervosa, Zámocka 30, Bratislava, Mapa

Vstup zdarma

Aké sú pravidlá open space?

  1. Správny človek je ten kto príde.
  2. Čokoľvek  sa stane je správne.
  3. Správny čas je keď sa to začne.
  4. Keď je koniec tak je koniec.
  5. Ak sa ocitnete v situácii, že sa prestanete učiť alebo prispievať, jednoducho všetkých pozdravte, použite svoje dve nohy a choďte robiť niečo užitočné.

Na záver urobíme krátky prehľad o diskutovaných témach, problémoch a  záveroch.

Navrhované témy:

  • Ako agilný prístup premietnuť do zmluvy o dielo? Dá sa to?
  • TDD, scrum, agilne kontrakty
  • Agile requirements

Chcem Vás poprosiť o krátku registráciu, aby sme vedeli prispôsobiť priestor počtu účastníkov.

Agile Estimation and Planning

978d4fCítiť istotu je určite nepohodlné, ale byť si istý, to je na smiech.“ -čínske príslovie

Agilné metódy pomerne výrazne nabúravajú zažité postupy metód tradičných. Nielen že radia preniesť riadenie a zodpovednosť na ľudí, nepísať dokumentáciu (aspoň nie toľko ako predtým) a nerobiť analýzu (aspoň nie príliš dopredu), ale dokonca hovoria o tom, že dlhodobé a presné plány sú na nič. Odhadovanie a na ňom závislé plánovanie by sa malo robiť nepresne alebo krátkodobo. Odhady by mali tvoriť ľudia a zákazník by mal akceptovať neistotu v tom, čo bude dodané. To sú veci, ktoré sú niekedy (a v niektorých situáciach) len ťažko predstaviteľné. Ak vás zmáhajú pochybnosti ako to má celé fungovať, možno by ste mali siahnuť po knihe Agile Estimation and Planning od Mike Cohna.

Kniha je (prekvapivo) o plánovaní a odhadoch. Neobsahuje prakticky žiadne vysvetľovanie agilných metód, a preto nie je vhodná pre úplného začiatočníka. Kniha nie je len popisom postupov a artefaktov plánovania, ale je tiež značnou mierou obhajoba toho, prečo je tento postup správnejší ako tradičný. Ak teda potrebujete nazbierať argumenty v prospech agilného prístupu, v knihe určite nejaké nájdete.

Čo všetko tam vlastne môžete nájsť? Kniha je rozdelená do šiestich častí: 1. Problém a cieľ; 2. Odhad veľkosti; 3. Plánovanie pre hodnotu; 4. Sledovanie a komunikácia; 5. Prečo agilné metódy fungujú a 6. Prípadová štúdia.

Prvá časť skúma plánovanie ako také. Snaží sa identifikovať princípy a ciele plánovania všeobecne. Ďalej postupne vysvetľuje filozofiu agilného plánovania, porovnáva ho s klasickým plánovaním a poukazuje na rozdiely. Ako napríklad vyzerá dobrý plán? Je to plán, na základe ktorého môže zákazník robiť svoje vlastné rozhodnutia. To v preklade znamená, že robíte plán, ktorý je dostatočne presný, aby sa zákazník napríklad vedel rozhodnúť, kedy začať marketingovú kampaň, ale zároveň v sebe obsahuje dostatok priestoru na prispôsobovanie zmenám v budúcnosti.

Druhá časť sa plne venuje procesu odhadovania. Snaží sa objasniť, čo je to story point a prečo je lepší ako reálny človekodeň alebo ideálny človekodeň. Nájdete v nej tiež rôzne techniky na odhadovanie.

Tretia časť sa už zaoberá praktickým postupom plánovania agilného projektu. Ako zostaviť backlog (a čo to vôbec backlog je), ako naplánovať release a ako iteráciu. Prioritizácia backlogu je téma sama o sebe a je jej venované niekoľko kapitol. Prioritizovať sa dá na základe rizika a hodnoty, alebo na základe ROI či Kanov-ho modelu. Táto kniha je jednou z mála, v ktorej nájdete agilné metódy a seriózne tabuľky s prepočtom investovanej a navrátenej hodnoty. Autor sa tiež venuje téme dobrých User Story, ale o nich už existuje samostatná kniha, ktorá ich rozoberá dopodrobna (moju recenziu na ňu môžete nájsť tu: http://agile.sk/?p=568). V knihe sa dá nájsť aj kapitola o zahrnutí neistoty (teda vytvorenia buffera) pre plán alebo plánovania pre viactímový projekt.

V štvrtej časti nasleduje pasáž o vizualizácii a komunikácii plánov a to hlavne smerom k zákazníkovi. Mike ukazuje rôzne typy grafov pre zobrazovanie aktuálneho stavu releasu a iterácie a vysvetľuje, ako s nimi pracovať a ako odkomunikovať taký parameter, ako je rýchlosť (velocity) tímu.

Piata časť je pomerne krátka a obsahuje v skratke argumenty, prečo agilné plánovanie funguje a šiesta záverečná časť obsahuje prípadovú štúdiu plánovania vývoja softvérového projektu – počítačovej hry. Posledná kapitola je obzvlášť dobrá, ak si všetku tú teóriu z predchádzajúcich kapitol neviete predstaviť v praxi.

Kniha Agile Estimation and Planning podáva vysvetlenia v oblasti, ktorá je pre projekt jedna z kľúčových. Ak už máte predstavu o agilných metódach alebo ich už nejakým spôsobom používate, ale to plánovanie sa akosi stále deje po starom, pretože ten nový spôsob pôsobí príliš exoticky, môže byť táto kniha dobrý sprievodcom ako ďalej. Každopádne to, že sa na približne 300 stranách venuje len tejto téme, je dostatočný priestor na to, aby bola rozpytvaná pre potreby ľubovoľne odborného publika.

Seminár – Scrum prakticky v Bratislave

John Cutter z Harvardu tvrdí, že klasický spôsob zavedenia zmeny Analyzovať-Premyslieť-Zmeniť vôbec nefunguje. Lepším spôsobom zavedenia zmeny je Vidieť-Cítiť-Zmeniť. Vidieť umožňuje totiž ľuďom cítiť, čo podporuje zmenu a hlavne jej prirodzenú a rýchlu adaptáciu.

Kníh o Scrume je dnes už pomerne veľa. Takisto prednášok na konferenciách.

Ale ak chcete Scrum spoznať prakticky a správne, potom Vám odporúčame prihlásiť sa na jednodňový workshop v Bratislave 4. apríla.

Odporúčame ho nielen tímom, ktorí s agile začínajú.

Registrácia

Majster v každom z tímu

majster.v.kazom.z.timuAgilné metódy ponúkaju veľa možností ako zrealizovať riadenie tímu a vedenie projektu. Z tejto množiny rôznych ceremónií, artefaktov, postupov a praktík je možné si zvoliť a nasmerovať tak ďalší rozvoj Scrumu v projekte alebo celej firme. Jedna z takýchto praktík je aj rotácia scrummástera. Teda keď je každý sprint (alebo iné obdobie) majstrom scrumu.

Túto praktiku sme asi pred dvoma rokmi zaviedli v našej firme (v tíme s približne 8 ľudmi) a po týchto dvoch rokoch môžem povedať, že to bola jedna z najlepších zmien. Najprv je ale potrebné si vysvetliť, čo to presne (aspoň v našom prípade) znamená. Tím bežal už niekoľko rokov pod vedením vedúceho tímu. Ten zabezpečoval riešenie všetkých problémov, technologický dohľad, aj samotnú realizáciu sprintu. To posledné znamenalo zvolávať a moderovať porady, pripravovať backlog, riešiť akékoľvek problémy, ktoré súviseli s prácou ľudí v rámci Scrumu. Práve činnosti z  tejto kategórie sa ukázali ako vhodné na oddelenie a ich realizácia prešla na samotný tím. Namiesto toho, aby sme však zvolili jedného (toho správneho?) scrummastera, nechali sme ľudí v tíme v tejto pozícii sa striedať. Krok to určite nie je jednoduchý a vyžadol určitú dávku odvahy a podpory vedenia. Odmenov bolo, že to prinieslo ešte viac bonusov ako sa pôvodne očakávalo.

Samotná rotácia prebieha tak, že každý sprint je scrummasterom niekto iný z tímu. Nerobí sa žiadny rozdiel medzi úlohou človeka v tíme, preto tester je rovnako dobrý ako programátor a naopak. Úlohou scrummastera je zvolávať porady (denná, plánovacia, retrospektíva) a moderovať ich (t.j. držať vecnú diskusiu a sledovať čas). Okrem toho, pripravuje tabuľu s úlohami pre sprint a ešte niekoľko drobností, ktoré súvisia so sprintom. A to je vlastne všetko. Je to v podstate rovnejší medzi rovnými. Takto to už funguje 2 roky a prinieslo to niekoľko výhod:

  1. Väčšia zodpovednosť tímu – tým ,že ľudia majú viac pravomoci a riadia si svoju prácu sami, cítia za ňu väčšiu zodpovednosť. Takéto zapojenie do práce je veľmi cenné.
  2. Objavenie prirodzených lídrov – robiť scrummastera nie každému úplne sadne, ale zvládnu to všetci. Veľmi rýchlo sa však ukázalo, kto sa v tej úlohe cíti ako ryba vo vode.
  3. Ľahšie fungovanie tímu – chvíľkový pobyt na pozícii človeka, ktorý ma na starosti hladký priebeh sprintu každému dovolí pochopiť, čo scrummaster potrebuje od ľudí z tímu. Prestali sa objavovať prípady zabudnutia aktualizácie tabuľke, keď každý zistil, ako ťažko sa kreslí graf, ak nemáte aktuálne údaje.
  4. Nové prvky (impluzy) do fungovania tímu – iný scrummaster, iný človek. Rôzni ľudia sú postupne stavaní do pozície človeka, ktorý sa pasuje s (niekedy opakujúcimi sa) chybami. To prinieslo nové nápady a riešenia, ktoré by inak asi ostali skryté.
  5. Lepšie pochopenie Scrumu – lepšie raz vidieť ako 100x počuť a lepšie raz zažiť ako 100x vidieť. Každý sa na chvíľu dostane do kože scrummastera a otestuje si problémy, s ktorými sa pasuje. To viedlo k lepšiemu pochopeniu toho, prečo sa na dennej porade stojí a ako vlastne funguje burn down chart.
  6. Sprinty získali svoj charakter – určité prvky v sprinte si scrummaster môže prispôsobovať podľa seba. Každý sprint tak získava osobitný charakter toho, kto ho vedie. To narúša stereotyp a robí prácu zábavnejšiu.

Rotáciu scrummastera v našom tíme hodnotím jednoznačne ako pozitívnu vec a spätné preklopenie na pôvodný spôsob je v súčastnosti nepravdepodobné. Samozrejme to nie je len tak. Chce to trochu riskovať, chce to správnu firemnú kultúru a chce to aj prípravu – s úplne novým tímom ľudí to spraviť nemôžete (alebo áno?). Každopádne sa takto do tímu prenáša časť zodpovednosti a moci rozhodovať a to môže byť najväčší problém. Pre niekoho, kto je zvyknutý držať opraty riadenia pevne v rukách je predstava, že sa toho vzdá a dokonca, že to budú postupne robiť všetci ľudia v tíme, asi nereálna. Ale to už je len opäť o tom, že je potrebné sa vyrovnať s určitým pocitom neistoty v budúcnosti. Je to rovnaké, ako keď projekt nemá nakreslený gantov diagram s presným popisom na polrok dopredu. Namiesto toho má release plán, ktorý odpovedá na otázky nie presne, ale v intervaloch. Tieto veci sprevádza ten istý pocit neistoty ako pri rotácii scrummastera. Je to niečo, na čo je ťažké ale nevyhnuté si pri agilných metódach zvyknúť. Vieru v to, že všetko sa dá riadiť a určiť dopredu, môže ľahko zbúrať zajtrajšie ráno.

Ďakujeme za Vašu podporu a záujem

V roku 2011 sme mali možnosť  stretnúť  mnoho nových tvárí ľudí, ktorí s agile už začali alebo chceli začať. Na meetupy uskutočnené v troch mestách Slovenska (Košice, Žilina, Bratislava) Vás prišlo viac ako sto, čo je viac ako na konferencii ScrumImpulz v roku 2010 a navyše stretnutia boli oveľa intenzívnejšie.

Okrem meetupov sa nám podarilo zapojiť Agile@Slovakia aj do Agile Lean Europe a podporiť nielen prvú konferenciu ALE network, ale aj ďalšie v Krakowe, Kyjeve a v Štokholme.

Ďakujem Petrovi Špirengovi, Romanovi Pieronovi, Eve Kišoňovej, Michalovi Trubanovi, Tiborovi Radačovskému, Ladislavovi Gažovi, Jurajovi Dubskému, Jánovi Majorošovi za podporu a zdieľanie ich skúseností počas meetupov.

Petrovi Špirengovi a Mariánovi Tkáčikovi ďakujem za pomoc s príspevkami na náš blog.

Poďakovanie patrí aj hlavým partnerom ScrumDesk, EEA a Torin, ktorí nám pomohli s technickým zabezpečením počas meetupov a s hostovaním blogu.

Do roku 2012 Vám prajem veľa príležitostí, ktoré sa premenia na úspešné projekty aj vďaka agilným postupom.

Dušan Kocúrek

Agile ako bojové umenie

agile.samuraiZoznam kníh o agilných metódach sa rozrastá každým rokom a je už naozaj z čoho vyberať. Môžete si pozrieť knihy pre začiatočníkov, knihy pre pokročilých. Knihy o Scrum-e, knihy o extrémnom programovaní alebo knihy všeobecne o agilných metódach. Knihy s filozofiou, knihy s praktikami atď. Aby to bremeno voľby bolo o čosi ľahšie, pozrieme sa dnes bližšie na knihu The Agile Samurai od Jonathana Rasmusson-a.

Kniha pojednáva o agilných metódach všeobecne. Hneď na začiatku autor uvádza, že bude striedať slovníky zo Scrum-u a Extrémneho programovania a naozaj to robí. Obsah knihy je podľa mňa určený hlavne začiatočníkom. Hovorím to preto, lebo hneď prvé kapitoly vysvetľujú základné princípy agilných metód. Po pochopení základných myšlienok, ktoré sa za agile skrývajú, autor postupne podrobne rozoberá jednotlivé témy ako plánovanie, zostavenie a fungovanie agilného tímu a nakoniec rôzne praktiky ako Unit Testing, Refactoring a pod. Kniha je teda takým základným sprievodcom, ktorý vysvetľuje, na čo sú agilné metódy dobré, ale aj ako ich uviesť do reálneho života. V tomto smere nie je kniha jediná, pretože kníh s podobným obsahom je niekoľko. Poďme sa teda pozrieť, čím je od ostatných odlišná.

V prvom rade je v knihe veľa obrázkov a humoru. Autor hneď na začiatku hovorí, že to bude brať s humorom a naozaj aj tak robí. Obrázky sú podľa mňa zvolené celkom dobre a sú (lepšie slovné spojenie ma nenapadá) ľahko stráviteľné. Častokrát autor zopakuje v obrázku myšlienku, ktorú pred chvíľou rozobral v texte. To robí tú knihu priam ideálnu pre ľudí, ktorí nemajú čas alebo ochotu čítať. Stačí, ak by si prelistovali niekoľko strán, pozreli si obrázky a mali by mať základnú predstavu o čom agilné metódy sú.

Ďalšia zaujímavá praktika je takzvaný Inception Deck. Je to sada krokov, ktoré treba vykonať na úvod projektu, aby mali všetci jasné, čo sa bude robiť. Obsahuje kroky skôr do vnútra projektu ako: vytvoriť výťahový popis (popis projektu, ktorý by ste mali byť schopní povedať počas jednej jazdy vo výťahu), navrhnúť krabicu produktu, zostrojiť takzvaný NOT list (zoznam vecí, ktoré projekt určite nebude riešiť); ale aj kroky smerom von: zoznámiť sa so susedmi (so všetkými, ktorých sa projekt môže týkať), vyjasniť si so zadávateľom, čo sme schopní dodať a koľko to bude stáť a pod. Ide určite o zaujímavý postup, s ktorým som sa ja osobne v inej literatúre nestretol, a ktorú by určite stálo za to otestovať. Hlavne to vyjasnenie so zadávateľom môže projekt aj zabiť, ale o tom už agilné metódy sú: ak máme zlyhať, zlyhajme tak skoro, ako sa dá. Inception deck sa tiež dá chápať ako taký stres test v duchu: čo ťa nezabije, to ťa posilní.

V knihe sa tiež dá nájsť ešte zopár vylepšení známych praktík, ktoré mňa osobne zaujali. Jedno také vylepšenie je zmena otázok denného Scrumu. Namiesto klasického: Čo som robil včera, čo dnes a aké mám problémy, autor navrhuje odpovedať na otázky: Ako som zmenil svet včera? Ako ho plánujem zmeniť dnes? Ako sa viem dostať cez prekážky, ktoré mi stoja v ceste? Tvrdí, že takto formulované otázky môžu vyvolať úplne iné asociácie, pocity a odpovede, ako tie klasické.

Agile Samurai je kniha, ktorú by som venoval človeku, ktorý sa už dlho snaží pozrieť si niečo o agilných metódach, ale zatiaľ nenazberal dosť vôle. Vďaka obrázkom a humoru je ľahko stráviteľná, a teda môže poslúžiť svojmu účelu. Ak nie ste začiatočník a kniha sa vám dostane do ruky, nezahadzujte ju. Myslím, že aj vy ste si schopný z nej niečo odniesť. Minimálne Inception deck a zopár zaujímavých postrehov o agile. Napríklad aj myšlienku o zákazníkovi: „The agile customer is the “source of the truth” from which all requirements flow on an agile project. “

Prečo vodopád vyhráva?

Poznáte tento vtip?

Otázka: „Je to veľké, hučí to a pohybuje sa to po lúke v kruhu. Čo je to?“

Odpoveď: „Trabant s trávou privretou do dverí.“

Ja viem. Ako vtip to nie je nič moc. Ale ako metafora toho, čo možno trápi zavádzanie agilných metód, to môže byť trefné. Ale poďme pekne po poriadku.

Prečo vodopád vyhráva? To je otázka, ktorá ma v poslednej dobe napáda, keď uvažujem o spôsoboch riadenia projektov, o ktorých počujem od známich pracujúcich v rôznych IT firmách. Sú to často buď metódy riadenia tak povedané ukuté na kolene bez nejakého základu, ktorý by mal hoci aj názov (to platí skôr pre menšie firmy) alebo komplikované rozsiahle metódy s dlhodobým (niekedy až nepríjemne byrokratickým) plánovaním (to platí skôr pre väčšie). To samo o sebe nie je problém. Ak metóda naozaj funguje, nech sa používa. Aj samotné agilné metódy nabádajú k prispôsobovaniu, čo môže viesť k úplne svojskému spôsobu riadenia (a asi by to k tomu aj viesť malo). To, čo mi na tých metódach pripadá zaujímavé je, že sa viac podobajú na vodopád ako na agilné metódy. Čím to je, že ľudia automaticky viac inklinujú k systému ako je vodopád oproti systému agilného projektu? Možno je to naším školským systémom, ktorý agilné metódy zatiaľ nevyučuje (opravte ma, ak sa mýlim). Možno je to prostredím, v ktorom žijeme (napríklad iné oddelenia vo firme, zákazník atď.) a ktoré je viac neagilné ako agilné. Alebo je to možno tým, že agilné metódy nie sú tak prirodzené ako vodopád. To posledné mi pripadá ako nebezpečná odpoveď. Už len preto, lebo tie prvé dve môžu byť otázkou času, ale tá posledná nie. Čo myslím tým prirodzené?

Ten pojem ma napadol keď som sa snažil človeku, inak už znalému agilných metód, vysvetliť, že pri agilnom vývoji sa paralelne píše kód a testuje. Z jeho výrazu tváre mi bolo jasné, že neporozumel. Nedokázal si to predstaviť. Ako sa to dá robiť paralelne? Veď jedna činnosť závisí od druhej. A tu je podľa mňa jedna z hlavných komplikácií. Myslím, že paralelná práca je pre ľudí omnoho ťažšie predstaviteľná ako sekvenčná. Sekvenčná je proste jednoduchšia. Prirodzenejšia. Keď sa kód napíše, otestuje sa. Nie je čo riešiť. Je to úplne jednoduché. Agilné metódy naopak tento proces komplikujú (s úmyslom skvalitniť a zefektívniť ho). A aj keď ponúkajú mnoho nástrojov na jeho zvládanie (ranné porady, sprint backlog, automatizácia…), tá paralelnosť tam stále je a stále to celé tak trochu komplikuje. Preto je možno menej pravdepodobné, aby sa samorastom vyvinula skôr metóda agilná ako tradičná. Lebo bez znalosti a viery v to, že to paralelne funguje, to nikto používať nezačne. Nechápte ma zle. Toto zamyslenie nie je kritikou agilných metód. Je to skôr ako pohľad do zrkadla. Ako keď sa ráno postavíte pred zrkadlo. Nerobíte to preto, aby ste sa zkritizovali. Robíte to preto, aby ste videli čo treba opraviť skôr ako sa vypustíte medzi ľudí.

Možno by ten problém paralelnosti nebol až taký veľký, ak by v tom nebol jeden háčik. Súčasné verzie agilných metód pracujú s pojmami, ktoré doteraz boli sekvenčné. U nás sme pred časom zaviedli praktiku, že keď úloha súvisí s grafickým rozhraním, tak sa pri jej štarte poradí najprv programátor s testerom o tom, ako to má vyzerať. Neviem, do ktorej fázy vývoja by ste takúto činnosť zaradili vy, ale pre mňa je to testovanie (ktoré prebieha paralelne s vývojom). Mnoho ľudí si ale pojem „testovanie“ spája s klasickým testovaním z vodopádového modelu. A teda keď im niekto povie, že majú paralelne testovať, tak si to nedokážu predstaviť. Podstata tohoto problém je, že agilné metódy znamenajú posun v úplných základoch procesu ale slovník pritom ostal rovnaký. Tieto pojmy potom vyvolávajú asociácie o klasickom vodopádovom modeli, že môže sťažovať vysvetľovanie a zavádzanie. Sme ako ten trabant na lúke. Pridávame plyn, aj sme v pohybe ale výhľad za oknom je akosi stále rovnaký. Slovník nás drží stále pri vodopáde.

Čo je riešením tohto problému? V tom nemám tak úplne jasno. Jedno riešenie by bolo vymyslieť nové pojmy pre fázy vývoja. Teda agilné testovanie by už podľa možnosti nemalo mať slovo „testovanie“ vôbec v názve. Ale toto vylepšenie by celý proces mohlo ešte spomaliť. Podobné riešenie sú story pointy (nový pojem) a človekodni (starý pojem). Tá priepasť medzi týmito pojmami bola však tak veľká, že sa medzi to museli vložiť ideálne človekodni (taký vývojový medzistupeň), aby to bolo ako tak stráviteľné. Nové pojmy pre vývojový proces by pravdepodobne rozvírili trochu hladinu, ale hlavne by mohli znamenať posun. Osobne považujem súčasnú verziu agilných metód za krok vpred v smere, v ktorom sa hýbe celý okolitý svet. Ostáva len dúfať, že kvôli jednému kroku nezabudneme chodiť.