Daniel H. Pink – Drive, The Surprising Truth About What Motivates Us

Už dlhšiu dobu sa zaoberám otázkou, ktorá by sa dala v krátkosti zhrnúť do vety “Ako správne motivovať agílny tím ?”. Dosť dlho som hľadal odpoveď hlavne na finančnú stránku motivovania ‘dospelého ‘ tímu, myslím bonusy a iné finančné nástroje. Naposledy som sa ju pokúšal hľadať medzi účastníkmi konferencie ALE2011 v Berlíne, kde som od viacerých ľudí počul ako odpoveď : “Dan Pink – Drive“. Konečne som sa k tej knihe dostal a tu sú moje postrehy bezprostredne po dočítaní.
Pre tých, čo by hľadali odpoveď na otázku okolo používania finančných nástrojov vopred avizujem, že Dan Pink má v tom jasno : Plať toľko aby otázka peňazí nebola na stole.

Ale aj tak je kniha skvelá.

Kniha samotná sa skaldá z troch častí. Jej nosnou myšlienkou je rozdiel medzi tým, čo veda pozná a business prostredie robí.

1. Nový operačný systém
Úvodná časť začína opisom rôznych experimentov (už z rokov 1949 a 1960 ), ktorých účel bol detekovať účinok vonkajšej motivácie na sledovaných jedincov. Ako inak s prekvapivým výsledkom.
Pink veľmi zaujímavo opisuje sociálne prostredie ako operačný systém, v ktorom právo a ekonomika je akoby interface vrstvou nad  sadou protokolov, inštrukcií a predpokladov toho, ako svet funguje. A ako každý operačný systém, aj ten náš má verzie, v čase sa, ako všetci veríme, vylepšujúce. Vrátane problémov so inkompatibilitou. Náš názor na to, ako veci fungujú potrebuje čas od času upgrade. A ten čas je tu.
Veľmi podnetnou kapitolou je Sedem dôvodov, prečo cukor a bič nefunguje. Jednoduchá motivačná metóda vychádzajúca z predpokladu že je potrebné odmeňovať správne chovanie a trestať nesprávne v mnohých prípadoch vedie k tomu, že vo výsledku často dostávame menej toho čo chceme, viac toho čo nechceme a ako bonus neetické chovanie a potlačenú kreativitu. Zároveň  ale vysvetľuje, kedy takáto priamočiara motivácia (ak-potom) môže prinášať výsledky.

V závere prvej časti autor definuje dva typy  správania: a)Typ X – správanie podmienené hlavne vonkajšími faktormi a odmenami ku ktorým vedie aktivita. Oproti tomu b) Typ I – správanie reagujúce viac na vnútorné uspokojenie z aktivity samotnej.  A áno, b) je správne.  Pozitívny záver je, že Typom I sa nerodíme, ale sa ním stávame.

2. Tri elementy
V druhej, kľúčovej časti knihy  sú rozobraté 3 hlavné motivátory. Autonómia, Majstrovstvo a Účel.
Autonómia riadiť si veci po svojom, zdokonaľovanie a snaha byť v niečom naozaj dobrý a v neposlednom rade robiť niečo čo má  (vyšší/širší) zmysel je pre väčšinu ľudí viac ako tie veci, za ktoré si “štestí nekoupíš”.

3. Toolkit pre subjekty Typu I
Tretia časť knihy, predstavuje návod pre jednotlivcov, rodičov ale aj organizácie ako prebudiť vlastnú motiváciu a ako motivovať iných. Nie je to teória, je to konkrétny zoznam užitočných praktík. Za všetky mňa zaujali – predtým kým pôjdete spať si položte otázku : Bol som dnes (v čomkoľvek) aspoň o trochu lepší ako včera ? , alebo – zostavte a udržujte zoznam vecí, činností, ktoré NEbudete robiť.
Pre organizácie sa vyzdvihuje potreba vyčleniť čas na aktivity ‘mimo oficiálny plán’.

Kniha v závere obsahuje veľmi užitočný abstract, takže pre tých, čo sa im nechce čítať, alebo si len chcú pripomenúť dôležité myšlienky, stačí prečítať tých 6 strán. Ale pre serióznych záujemcov o myšlienky z tejto knihy, ktorí si ťažko nájdu čas na prečítanie radšej odporúčam pozrieť toto krátke video

http://www.youtube.com/watch?v=u6XAPnuFjJc (10min).

K dispozícii už je aj slovenský preklad “Čo nás poháňa, Prekvapivá pravda o tom čo nás motivuje a ženie vpred”
alebo český preklad  s názvom “Pohon”

Občas sa vyskytne kniha, ktorá mi nedá pokoj, kým si ju neprečítam. Jednu chvíľu o nej niekto hovorí na konferencii, potom na ňu nájdem odkaz v inej knihe alebo sa objaví v nejakom TOP rebríčku. Jednoducho si začnem hovoriť, že to všetko nemôže byť náhoda, a rozhodnem si tú knihu prečítať. Podobné to bolo aj s knihou User Story Applied od Mike Cohn-a. Keď sa mi dostala do rúk, všimol som si, že je zo série kníh „A Kent Beck Signature Book“. Hlavou mi preletelo: “Hm. Keď Kent Beck podpíše Mike Cohn-a, tak to som vážne zvedavý, čo to bude.“

User Story Applied neostáva nič dlžná svojmu názvu, pretože teóriu okolo techniky používania User Story rozoberá pomerne podrobne. Nie je to kniha pre ľudí, ktorí nepoznajú agilné metódy, pretože aj keď obsahuje dodatok popisujúci extrémne programovanie, nie je jej cieľom vysvetľovať základné princípy. Všetko sa krúti okolo User Story a práce s nimi.

Hneď v prvej časti je rozoberaná zaujímavá myšlienka. User Story nie je len tá kartička s popisom, ktorú máte zavesenú niekde na stene alebo uloženú v elektronickej podobne. Mike tvrdí, že User Story sa skladá z troch časti:

1.       krátkeho popisu (to je tá už spomínaná kartička),

2.       konverzácií počas vývoja,

3.       akceptačných kritérií.

Čiže rozhovory medzi zákazníkom a vývojárom sú neoddeliteľnou súčasťou User Story.  Čo inak znamená, že kým nie je hotová úloha, nie je hotová ani User Story – porovnajte to s klasickým postupom, kde zber požiadaviek musí byť ukončený pred ďalšími fázami vývoja. V tomto prípade kartička doslova vystupuje len ako pripomienka toho, že sa o tom ešte treba rozprávať. V prvej kapitole knihy sú ďalej rozoberané príbuzné témy ako vlastnosti správnej User Story, techniky na modelovanie User Roles, ako správne písať akceptačné testy alebo rôzne typy User proxies (nič sa nevyrovná skutočnému zákazníkovi).

Nasledujúca kapitola je o odhadoch a plánovaní. To, že sú v knihe zahrnuté aj tieto témy, je logické. Čo mi však vadilo, je rozsah tejto kapitoly, ktorý predstavuje približne tretinu knihy. Hlavne ak uvážim, že od rovnakého autora existuje kniha Agile Estimation and Planning ktorá sa tomu plne venuje (a v oboch knihách sú prezentované rovnaké princípy). Kapitola obsahuje rôzne postupy a techniky na odhadovanie User Story v Story points, a tiež návody ako plánovať release a iteráciu.

Po odbočke k plánovaniu sa v poslednej kapitole vracia Mike späť k samotným User Story a preberá rôzne špecifické témy ako: „smrad“ zlej User Story, prečo User Story nie je Use Case a v čom je rozdiel alebo ako sa pri plánovaní vysporiadať s nefunkcionálnymi požiadavkami a chybami. Zaujímavé je, že User Story môže pokaziť aj vývojár. Napríklad takým zlatokovaním  – Goldplating (zlatokovanie je, ak vývojár svojvoľne pridáva rôzne super cool vylepšenia, ktoré ale zákazník nikdy nechcel – viac: wikipedia ). To len potvrdzuje to, že User Story je v tejto knihe chápaná nie len ako dokumentácia, ale aj ako časť procesu vývoja. V zostávajúcej časti kapitoly sa Mike ešte dotkne obľúbenej dilemy: je lepší softvér alebo papier (jedna z otázok, na ktorú asi nikdy nebude existovať jednoduchá odpoveď) a v jej úplnom závere sa dá nájsť 40 stranový príklad vytvorenia User Roles, User Stories a naplánovania Releas-u.

Na otázku, či sa oplatí túto knihu čítať, by som odpovedal protiotázkou: „Je váš zákazník spoluhráč, alebo protihráč?“. Ak váš zákazník patrí do skupiny, s ktorým sa ťažko spolupracuje, mohlo by sa stať, že keď sa po prečítaní tejto knihy pozriete do backlogu, tak zistíte, že veľa z tých požiadaviek vlastne nie sú User Story. Prípadne po prečítaní kapitoly o „smradoch“ zistíte, že tie vaše majú vážne pachové nedostatky. V takom prípade čítanie knihy môže byť frustrujúce. Ak však máte zákazníka, ktorý na túto hru pristúpil, potom si túto knihu kúpte alebo požičajte a prečítajte. Ak už máte používať User Story, je dobré im rozumieť.